Akútne poškodenie pečene a úloha extracelulárnej DNA

AutoriČonka J, Vokálová L, Lauková L, Borbelyová V, Bábíčková J, Celec P

Pracovisko: Ústav molekulárnej biomedicíny, Lekárska fakulta UK v Bratislave

Abstrakt: 

Niekoľko nedávnych štúdii poukázalo na skutočnosť, že pri poškodeniach pečene dochádza ku výraznému uvoľňovaniu DNA z hepatocytov. Takto uvoľnená DNA stimuluje vrodenú imunitnú odpoveď, ktorá podnieťuje zápalovú odpoveď a zhoršuje poškodenie pečene. Podobný mechanizmus bol taktiež popísaný pri zlyhávaní obličiek. Deoxyribonuklázy sú enzýmy, ktoré sú schopné degradovať tzv. extracelulárnu DNA (ecDNA), ktorá je vypudená z poškodených buniek. Degradácia prostredníctvom týchto enzýmov by mohla znižovať prítomnosť ecDNA, ktorá by následne mohla zmierniť ďalšie poškodzovanie tkaniva a tým zlepšiť prognózu ochorenia. Cieľom tejto štúdie bolo kvantifikovať plazmatickú ecDNA ako aj nukleárnu či mitochondriálnu frakciu v modeli akútneho poškodenia obličiek. Tioacetamid (TAA) je látka, ktorá spôsobuje nekrózu hepatocytov, čím dochádza ku uvoľňovaniu DNA do cytoplazmy a extracelulárneho prostredia. V prezentovanej štúdii, TAA bol použitý na indukovanie poškodenia pečene u experimentálnych potkanov. Následne, koncentrácia ecDNA, nukleárnej DNA a mitochondriálnej DNA bola stanovená v kontrolnej skupine, rovnako ako v skupine, ktorej bolo podávané TAA a v skupine, ktorá dostávala TAA a DNázu. Porovnaním voči kontrolnej skupine, koncentrácia nukleárnej, ako aj mitochondriálnej DNA bola vyššia v skupine, kde bolo podávané TAA. V skupine, v ktorej bolo podávané TAA a DNáza došlo ku miernemu nesignifikantnému poklesu v celkovej koncentrácii ecDNA a mitochondriálnej DNA, avšak nedošlo ku žiadnemu poklesu pri nukleárnej DNA. Okrem toho, tento trend bol sprevádzaný aj poklesom bilirubínu, kreatinínu a močoviny v krvi, jako markera pre renálne poškodenie.

Záver našej štúdie potvrdil hepatotoxický a nefrotoxický účinok TAA a poukázal na parciálny hepatoprotektívny účinok DNázy. Asociácia medzi zvýšenou extracelulárnou DNA a hepatálnym poškodením bola potvrdená a liečba prostredníctvom deoxyribonukleázy viedla ku miernemu zlepšeniu hepatorenálneho poškodenia.